Najlepšia správa mesiaca

Životný cyklus výrobkov sa skracuje. Vydržia menej, morálne zastarajú alebo sú aj s drobnou vadou neopraviteľné. Autá kupujeme na päť rokov, potom vymeníme za nové. V rodine máme dve, jedno z nich som kúpil nedávno. Mobilné telefóny majú maximálnu životnosť dva roky, dokedy nám platí paušál alebo pokým ešte skôr nerozbijeme display. Oprava je pridrahá, nový paušál má zjavné výhody, takže telefón si obstaráme nový a modernejší a ten súčasný automaticky doma odkladáme do zásuvky. Ten už potom ani naše deti nechcú, nakoľko IP hone 6 už nie je trendy, veď najnovší model je verzia 8.   Ja sám mám aspoň päť starých a ešte funkčných mobilov, ktoré už nikdy nepoužijem. V rodine ich bude aspoň dvadsať. K tomu zväzky káblov a nekompatibilných nabíjačiek. Elektronika zastaráva nebývalou rýchlosťou, plazma televízor čo mal HD rozlisenie pred desiatimi rokmi je už takmer nepoužiteľný, nehovoriac že už nie je „smart“ a HDMI konektivny. Synovi na tom Youtube nepustím. V našich domoch a pivniciach hromadíme elektronicky a iný odpad ktorý je ešte funkčný, je nám ho aj ľúto vyhodiť, ale už je morálne zastaraný a tým pádom v dnešnej dobe nepoužiteľný. Oblečenie je menej kvalitné, sperie sa, tvar a farby nedržia. Ako hovorí Grinch, mohli by sme sa obesiť na všetkých tých hnusných kravatách ktoré sme podostávali na Vianoce..  Trpíme nadspotrebou, nadvýrobou a následnou ohromnou enviro záťažou. Dýchame pokazený vzduch plný CO2, moria sú znečistené a pitná voda je plna mikro plastov. To sme dopadli.

Prepadli sme materialistickej a evolučnej teórii Spencerizmu. Chceme byt silnejší, rýchlejší, bohatší, a ako v teórii druhov o prežití tých najsilnejších, väčšia kvasinka požiera menšiu, rastie a spotrebúva stále viac zdrojov, čím sa stáva ešte silnejšou a životaschopnejšou. Je moderné byt silný a bohatý, mať k dispozícii čo najviac zdrojov ktoré môžeme spotrebovávať. Je to vlastnosť ktorá nemôže byť nikdy dokonale uspokojená.

Nevieme čo s plastmi, okrem určitého percenta recyklovateľných plastových fliaš všetko ostatné končí v komunálnom odpade. Zahrabeme, spálime, utopíme v riekach a moriach. Staré a poškodené hračky, hliníkové plechovky, starý hrebeň, rýchlovarná kanvica, zubné kefky, prasknutý fén, nevýkonný vysávač,  počítač, všetko skončí v odpadkoch. O obaloch už ani nehovorím.

Štát zlyháva a nechce alebo nevie ponúknuť riešenia. Čína chrlí výrobky a Západ nadspotrebu miluje. Všetko to sledujeme a čakáme na vonkajší a milosrdný zásah, na spasenie ktoré nás z toho vyvedie, zastaví šialený kolobeh ťažby surovín, drancovania prírody, spracovania, nadvýroby, nadspotreby a rastúcich enviromentálnych a ekologických záťaží.

Aj keď si to svet zatiaľ neuvedomuje, takýto zásah s bezprecedentným dopadom na zníženie globálnej uhlíkovej stopy už práve prebieha.

Neodštartoval ho nikto iný , ako zatracovaný a mnohými podceňovaný americký prezident Donald Trump. Na začiatku tohto mesiaca oznámil, že uvalí desaťpercentné clo na čínsky tovar, ktorého ročná hodnota dovozu dosahuje 300 miliárd dolárov. V praxi by to znamenalo, že zaťažený clom bude takmer všetok dovoz z Číny do Spojených štátov.

Tak tu mame prvú dobrú správu pre naše životné prostredie. Druhá dobrá správa je, že Čína príde s protiopatreniami a následne záťaži clami tovar nakupovaný z USA. Už aby sa tak stalo!

V prípade naplnenia tohto scenáru je to pre svetovú ekológiu ta najlepšia správa za posledných tridsať rokov. Okamžité zníženie toku tovarov v globálnom merítku. Žiadny iný politik sa v modernej histórii nepričinil viac o zlepšenie ekologickej situácie našej planéty viac ako súčasný americký prezident. Nebudú to neurčite sľuby a záväzky ktoré sa majú naplniť v roku 2030, ale účinok bude okamžitý.

Výpadok v globálnom obchode spôsobí utlmenie výrobných kapacít, potreby vstupných surovín a energií, zdraženie výrobkov, zníženie objemov vzájomného obchodu, výroby, transportu tovarov a nakoniec aj nadspotreby, a čo je z toho najlepšie – redukciu vzniku odpadov a uhlíkových splodín. Plastový šmejd plávajúci po mori alebo dopravovaný letecky sa zredukuje a neskôr aj pristúpime k lokálnejšej výrobe a distribúcii potravín.

Svetové výrobne kapacity hlásia nebývalý stav, nevyrobíme viac ako pred rokom, prichádza útlm, recesia, nulový rast. Vytvára to v nás dojem že nebudeme už mať ani čo jest. Opak je však pravdou.

Touto cestou dostávame my ako spotrebitelia bezprecedentný stimul, ako si viac vážiť súčasné veci ktoré už máme, už sme ich raz zaplatili, sú stále funkčné, sú spoľahlivé a stále nám poskytujú svoju úžitkovú hodnotu. Veci ktoré nás obklopujú nám odrazu budú o niečo vzácnejšie.

Choďte domov a vyberte z pivnice zaprášený kávovar, naplňte voňavou kávou, dajte opraviť starý vysávač, zalepte prasknutý hrebeň a pokojne sa usaďte.

Nič zlé sa nedeje, to iba svet zažíva jeden z najvýznamnejších environmentálnych stimulov v postindustrialnej histórii.